Predstavme si nasledujúcu situáciu:
            Idú oproti sebe dvaja bývalí spolužiaci Peter a Ivan, ktorí sa už dlhšie nestretli. Peter vidí Ivana už z diaľky, veľmi sa ponáhľa a hovorí si: „Ach, práve teraz musím naňho natrafiť! Vôbec nemám chuť a čas sa pri ňom pristaviť!“ Keď sa priblížili, pozreli sa na seba. Peter sa usmeje a hovorí: „Zdravím ťa, Ivan. Som veľmi rád, že ťa po dlhom čase vidím“. Chvíľu sa zhovárajú, Peter však zrazu ukončí rozhovor vetou: „Musíme ísť niekedy spolu na obed!“
            V skutočnosti sa Peter vôbec netešil z toho, že sa mal stretnúť s Ivanom. A už vôbec nemal v úmysle dodržať svoj sľub a ísť s ním na obed. Táto veta mala slúžiť len na rýchle ukončenie rozhovoru a zároveň upokojiť Petrovo svedomie. Peter teda nemyslel vážne vôbec nič z toho, čo povedal.
            Pre dnešnú dobu je devalvácia slova príznačná. Nie vždy hovoríme to, čo si naozaj myslíme. Následne neveríme ani tomu, čo nám hovoria iní.
            Ježiš dáva slovu hodnotu. Keď hovorí „vaša reč nech je áno-áno, nie-nie (Mt 5,37)“, tým nechce povedať, že reč by z iných slov nemala pozostávať. Chce tým povedať, že naše slová by mali byť úprimné a bez pretvárky, reč bez opakovaných fráz a spoločensky akceptovateľných klamstiev. Lebo iba z čistého srdca môžu vzniknúť opravdivé a úprimné medziľudské vzťahy.

             „Dal by Boh, aby sme mohli odlúpiť z nášho slova všetko, čo lahodí uchu, čo zabáva ducha, všetko, čo obohacuje obrazotvornosť, aby ostala iba jednoduchá pravda, jedine sila a pôsobenie Ducha Svätého, nič iné, len to, čo nás obráti.“